Životopis Pátra Pia (sv. Pia z Pietrelciny) Páter Pio, vlastným menom Francesco Forgione, sa narodil 25. mája 1887 v talianskej dedinke Pietrelcina.Vyrastal v chudobnej, ale hlboko veriacej roľníckej rodine. Už ako dieťa prejavoval výnimočnú duchovnúvnímavosť a túžbu zasvätiť sa Bohu. Preto v pätnástich rokoch vstúpil do rehole kapucínov, kdeprijal rehoľné meno Pio. Počas kňazskej vysviacky v roku 1910 sa sám cítil nehodný, no súčasne hlboko vďačný za milosť, ktorá hosprevádzala. O niekoľko rokov neskôr, okolo roku 1916, ho predstavení poslali do kláštora v San GiovanniRotondo (na juhu Talianska). Tam pôsobil väčšinu svojho života ako duchovný sprievodca, spovedník ahorlivý modlitebník. V roku 1918 sa na jeho rukách, nohách a boku začali objavovať stigmy – rany pripomínajúce Kristovoukrižovanie. Tento mimoriadny jav sa stal predmetom skúmania Cirkvi i laikov. Hoci niektorí pochybovalio ich pravosti, Páter Pio neskrýval utrpenie, ktoré stigmy sprevádzalo, ani pokoru, s ktorou ich prijímal. Osobné anekdoty  Priateľský humor: Napriek vážnosti situácií, ktoré denne riešil, sa Patro Pio vedel zasmiať aj nadsvojimi slabosťami. Istý spolubrat raz rozpovedal, ako si Patro Pio doberal novicov, ktorí sa bálitvrdých disciplín. „Nebojte sa, deti moje,“ vravel im s úsmevom, „pôst a modlitba z vás urobiasilných mužov, ale keď už nevládzete, dajte si kúsok čokolády!“  Neúnavný spovedník: Hovorí sa, že často trávil vo spovednici viac ako desať hodín denne. Raz mujeho predstavený zo žartu povedal, že v spovednici trávi viac času než v kaplnke či v cele. PatroPio sa len usmial a odpovedal: „Každá chvíľa, ktorú venujem spovedi, je pre mňa modlitbou.“  Jednoduchosť v srdci: Napriek zástupom pútnikov, ktorí ho prichádzali prosiť o modlitbu čiuzdravenie, zostal Páter Pio človekom jednoduchého srdca. Keď sa ho raz návštevník spýtal, akodokáže zvládať toľko návštev a ponôs, vraj mu pokojne odvetil: „Každá duša, ktorá semprichádza, je dušou, za ktorú Kristus zomrel. To je moja sila.“ Smrť a kanonizácia Patro Pio zomrel 23. septembra 1968 v San Giovanni Rotondo. V roku 2002 ho pápež Ján Pavol II. vyhlásilza svätého, pričom Cirkev uznala viacero zázrakov pripisovaných jeho príhovoru. Duchovný odkaz Patra Pia 1. Hĺbka osobného vzťahu s BohomPatro Pio bol známy tým, že jeho modlitba nebola len vonkajším prejavom, ale prežíval ju shlbokou duchovnou vrúcnosťou. Ukazuje, že silný vzťah s Bohom môže posilniť človeka aj v týchnajväčších trápeniach a skúškach. 2. Láska k EucharistiiPáter Pio neúnavne zdôrazňoval význam svätej omše, v ktorej sám prežíval mystické spojenie sKristom. Jeho vysluhovanie Eucharistie trvalo často dlhšie než u iných kňazov, pretože sa plneponáral do tajomstva Kristovej obety. 3. Spojenie utrpenia a láskyJeho stigmy, ako aj nepretržité fyzické bolesti, sú pripomienkou, že utrpenie môže byťprameňom duchovnej hĺbky, pokiaľ ho premeníme na obetu lásky k Bohu a k ľuďom okolo nás.Učil, že utrpenie má zmysel, ak ho zjednocujeme s Kristom. Tvrdil, že každá obeta sa môže staťprameňom milosti pre iných. 4. Osobná obetavosť a služba inýmDuchovný život Patra Pia nebol izolovaný od potrieb sveta, ale práve naopak – inšpiroval hokonať dobro. 5. Neustála dôvera v Božiu milosť a sila modlitbyJeho slová „Modli sa, dúfaj a netráp sa“ sa stali akýmsi mottom pre mnohých veriacich. Tátočasto citovaná veta odráža jeho presvedčenie o moci modlitby v každej situácii. Povzbudzovalveriacich, aby sa s dôverou utiekali k Bohu a zasväcovali mu všetky starosti. Učí nás, že ani veľkéťažkosti či pochybnosti nie sú prekážkou, ak v sebe živíme nádej a dôveru v Boha. Príbeh sv. Patra Pia je príbehom muža, ktorý celý svoj život prežil v pokore a ustavičnom dialógu sBohom. Napriek telesným bolestiam a duchovným zápasom neprestal slúžiť iným a šíriť posolstvo Božejlásky. Jeho príklad – žiť naplno, trpezlivo a s pevnou vierou – zostáva inšpiráciou pre veriacich po celomsvete a svedčí o tom, že vďaka oduševnenej modlitbe, vytrvalosti a dôvere v Božie milosrdenstvomôžeme aj my nachádzať silu prekonávať životné výzvy.

Sv. Charbel: Mních a zázraky, ktoré zmenili svet Svätý Charbel Makhlouf (1828 – 1898) bol libanonský mních a pustovník, ktorý sa stal jedným znajúctievanejších svätcov katolíckej cirkvi. Jeho život bol plný hlbokého náboženského zanietenia, pokorya oddanosti Bohu, čo sa stalo inšpiráciou pre mnohých veriacich na celom svete. Jeho príbeh je tiež spätýso zázrakmi, ktoré sa odohrali po jeho smrti, a jeho duchovná cesta stále oslovuje a povzbudzuje tých,ktorí hľadajú Boha. Raný život Charbel sa narodil 8. mája 1828 v dedine Beka Kafra v Libanone v katolíckej rodine maronitskéhoobradu. Počas detstva prejavoval hlboký záujem o modlitbu a duchovný život, čo ho priviedlo krozhodnutiu stať sa mníchom. V 23 rokoch, v roku 1851, vstúpil do kláštora svätého Mikuláša v Aníje, kdesa začal formovať ako mních. Charbelovo rozhodnutie stať sa pustovníkom bolo plne podporované jeho túžbou nasledovaťživot v hlbokej modlitbe, pôste a kontemplácii. V roku 1875 sa rozhodol odísť z kláštora a začal žiť vosamelosti, v pustovni v horách, kde sa ešte viac sústredil na svoj vzťah s Bohom a intenzívne praktizovalasketický život. Ten ho úplne izoloval od vonkajšieho sveta, no napriek tomu si získal širokú úctu presvoju zbožnosť. Duchovný odkaz Charbel sa vo svojom živote venoval mnohým formám askézy. Ráno sa modlil dlhé hodiny apočas dňa vykonával svoju prácu v tichu a osamelosti. Žil pokorný a jednoduchý život, ktorý bol zameranýna modlitbu, pôst a pokoru. Jeho duchovný život bol jasným príkladom toho, ako môže človek žiť vosvete, ale mimo jeho zbytočností a pokušení. Charbel tiež venoval veľkú pozornosť tomu, aby sa vždymodlil za ostatných a pomáhal im, aj keď bol v osamelosti. Počas svojho života nevykonal žiadne veľké verejné zázraky ani zjavné znamenia, ktoré by hookamžite zviditeľnili. Jeho cesta bola cestou tichej svätosti a neustálej viery v Boha. Až po jeho smrti saudiali výnimočné udalosti. Zázraky po smrti Po Charbelovej smrti v roku 1898 sa začali objavovať početné zázraky, ktoré sú považované zadôkaz jeho svätosti. Po jeho pohrebe, keď otvorili jeho hrob, zistili, že jeho telo bolo neporušené. Telosvätého Charbela sa nezmenilo ani po dlhých rokoch, čo je považované za signál jeho zbožnosti avýnimočného postavenia u Boha. Okrem toho sa začali objavovať uzdravenia a duchovné zážitky, ktoré sapripisujú jeho príhovoru a príkladnej zbožnosti. V priebehu desaťročia sa začalo hovoriť o zázrakoch, ktoré sa diali prostredníctvom jehopríhovoru – uzdravenia ľudí, ktorí sa modlili k nemu, a v niektorých prípadoch aj vidiny a duchovnépremeny, ktoré sa odohrali vďaka jeho vplyvu. Všetky tieto udalosti prispeli k jeho beatifikácii v roku1965 pápežom Pavlom VI. a kanonizácii v roku 1977 pápežom Pavlom VI., čím sa stal oficiálne uznaný zasvätého. Svätý Charbel v súčasnosti Dnes je svätý Charbel veľmi uctievaný nielen v Libanone, ale aj po celom svete, najmä medzikatolíkmi maronitského obradu. Je známy ako patrón Libanonu a je uctievaný pre svoju oddanosťmodlitbe a pokore. Jeho hrobka v kláštore svätého Charbela v Annáje pri Bejrúte je miestom mnohýchpútnických ciest, kde ľudia prichádzajú po požehnanie a získať duchovnú posilu. Svätý Charbel je tiež považovaný za príklad nezištnej lásky k Bohu a oddanosti viere. Jeho život adielo pripomínajú veriacim, že svätosť nie je len o verejnom uznaní, ale najmä o tichom a vytrvalomnasledovaní Krista vo všetkých aspektoch života. Svätý Charbel Makhlouf je príkladom svätosti, ktorá je skrytá v tichu, v modlitbe a v oddanostiBohu. Jeho život sa stal inšpiráciou pre mnohých, ktorí hľadajú cestu k hlbšiemu vzťahu s Bohom aduchovnému rastu. Zázraky, ktoré sa odohrali po jeho smrti, sú svedectvom jeho nebeskej prítomnosti ajeho vplyvu na životy ľudí, ktorí sa obracajú na jeho príhovor.

Jubilejný rok: Doba milosti a obnovenia pre každého z nás Príchodom jubilejného roka sa pre nás ako kresťanskú komunitu otvára výnimočná príležitosť naobnovu, introspekciu a duchovný rast. Jubilejný rok, ako sme ho poznali z dejín našej viery, je časommilosti, odpustenia a novej nádeje. Je to obdobie, keď sa môžeme zamyslieť nad našimi činmi, vzťahmi aduchovným životom. Je to príležitosť, aby sme sa opäť priblížili k Bohu. Je to ideálny čas na obnovu našejviery a vzťahu s Ním. V duchovnom prežívaní by sme sa mali zamerať na tieto atribúty - modlitbu, pôst a almužnu, čosú tradičné praktiky, ktoré nám pomáhajú preniknúť do hlbín duchovného života. Skúsme si každý deňnájsť priestor na tichú modlitbu, hoci krátku, ktorou sa otvoríme Božej prítomnosti.Jubilejný rok je tiež pozvaním k obnoveniu vzťahov v našich spoločenstvách. Je dôležité, aby smesa snažili budovať mosty a nie múry. Nezabúdajme na význam odpustenia – voči sebe samým, ale aj vočitým, ktorí možno zranili nás. Podľa tradície je jubilejný rok časom na zmierenie a obnovu pred našímBohom aj medzi nami. Konajme skutky lásky a milosrdenstva. Skúsme sa zapojiť do aktivít, ktoré pomáhajú menejšťastným a zraniteľným členom našej kresťanskej komunity. Či už je to formou dobrovoľníctva,materiálnej pomoci alebo jednoducho prítomnosťou a zdieľaním dobra s ostatnými, každý skutok lásky jecenný. Nezabúdajme, že jubilejný rok je časom nádeje. Nech nás táto doba inšpiruje k tomu, aby sme žilis vierou v Božiu lásku a milosť. Nech nás povzbudzuje k radostnej službe, ktorá prekračuje hranicednešného sveta a premieňa naše spoločenstvá na miesta pokoja a porozumenia.Prežívajme jubilejný rok s otvoreným srdcom. Nech je pre nás všetkých časom duchovného rastu,obnovy a prehlbovania našej viery.